PRVÁ KAPITOLA
ÚVOD
Biblické texty: Ex 3,6.15-16; Mt 22,31-32
1
V prvom liste Korinťanom 10,11 čítame, že: „toto sa im stalo ako príklad ...“ Biblia zaznamenáva históriu izraelského ľudu ako príklad pre nás. Jej účelom je naše vybudovanie. Aj keď navonok existuje rozdiel medzi Božím konaním v Starom Zákone a Božím konaním v Novom Zákone, svojou podstatou je rovnaké. Princíp Božieho postupu je dnes ten istý ako aj v minulosti.
Boh si vyvolil Izraelitov, aby sa stali Jeho ľudom a vybral si tiež ľudí z pohanov, aby sa stali Jeho ľudom (Sk 15,14). Biblia hovorí, že sme spoluobčanmi a členmi Božej rodiny (Ef 2,19), tiež hovorí, že sme praví židia (R 2,29), preto je história Izraelitov pre nás návodom. V tejto knihe budeme uvažovať o tom, akým spôsobom Boh jedná so svojím ľudom; inými slovami - o spôsobe akým pretvára svoj ľud. Ak by sme to chceli vyjadriť ešte inak, mohli by sme povedať, že táto kniha nám ukáže, akým druhom skúseností musíme prejsť, kým sa budeme môcť stať Božím ľudom. Túto tému budeme rozoberať cez uvažovanie o životoch Abraháma, Izáka a Jakoba, pretože každá z týchto troch osôb zaujíma v Biblii svoje osobitné miesto.
2
Biblia nám ukazuje, že Boží ľud mal dva začiatky. Prvý začiatok súvisí z Abrahámom, lebo Božie vyvolenie a povolanie začalo s Abrahámom. Ten druhý začiatok je spojený s izraelským národom. Boh povedal Izraelitom, že medzi národmi budú Jeho zvláštnym vlastníctvom. Budú kráľovstvom kňazov a svätým ľudom (Ex 19,5-6). Z toho vyplýva, že Abrahám bol skutočným začiatkom Božieho ľudu a podobne aj národ izraelský bol skutočným začiatkom Božieho národa. Medzi týmito dvoma začiatkami si Boh vyvolil troch ľudí, Abraháma, Izáka a Jakoba. Najprv to bol Abrahám, potom to bol Izák, za ním Jakob a napokon izraelský národ. Od tej doby sa izraelský národ stal Božím ľudom; a Boh mal svoj vlastný ľud. Môžeme teda povedať, že Abrahám, Izák a Jakob sú základom izraelského národa. Bez Abraháma, Izáka a Jakoba by nebolo Izraelského národa, bez Abraháma, Izáka a Jakoba by nebol ani Boží ľud. Boží ľud sa stal Jeho ľudom prostredníctvom toho, čo prežili Abrahám, Izák a Jakob.
3
Všimnime si, že Boh povedal: „Ja som... Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakobov“ (Ex 3,6). Povedal to v Starom zákone a Pán Ježiš to citoval v Novom ;;;zákone. „Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakobov“ ako je citované v evanjeliách Matúša, Marka a Lukáša (22,32; 12,26; 20,37). )Dalej Ježiš povedal, že: „uvidíme Abraháma, Izáka a Jakoba v Božom kráľovstve” (Lk 13,28) a že: „mnohí prídu od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakobom v nebeskom kráľovstve“ (Mt 8,11). Na tomto mieste Ježiš nespomína mená nikoho iného okrem Abraháma, Izáka a Jakoba. To poukazuje na zvláštne miesto, ktoré každému z tých troch mužov v Biblii patrí.
4
Prečo zastávajú Abrahám, Izák a Jakob v Biblii také zvláštne miesto? Je to preto, lebo Boh chce vybrať skupinu ľudí, ktorí by niesli Jeho meno a boli Jeho ľudom. Počínajúc Abrahámom Boh si začal získavať svoj ľud. V Abrahámovi bol duchovný počiatok a Boh v ňom konal určité veci, aby nám ukázal nevyhnutnosť skúsenosti, ktorými musí Boží ľud prejsť. Všetok Boží ľud musí prejsť tými istými skúsenosťami. Najprv niečo vykonal v Abrahámovi, keď mu dal prežiť určité skúsenosti, a skrze neho ich odovzdal celému svojmu ľudu. Izraelský národ je založený na Abrahámovi, Izákovi a Jakobovi. Takže Boh konal nielen v Abrahámovi, ale aj v Izákovi, keď mu dal určité zvláštne skúsenosti, a aj prostredníctvom neho ich odovzdal celému svojmu ľudu. Podobne Boh pôsobil v Jakobovi, dávajúc mu určité špecifické skúsenosti a skrze neho ich preniesol na všetok svoj ľud. Konanie týchto troch mužov pred Božou tvárou a skúsenosti, ktoré získali, vyvrcholili v Božom ľude. Takže súhrná skúsenosť Abraháma, Izáka a Jakoba je skúsenosťou, ktorú by mal prežiť celý Boží ľud. To, k čomu dospeli títo traja muži, k tomu by mal dospieť celý Boží ľud. Aby sme sa stali Božím ľudom, skúsenosti samotného Abraháma nám nepostačia. Podobne nestačí na to, aby sme sa stali Božím ľudom len to, čo prežil Izák, a Božím ľudom sa nestaneme ani prostredníctvom samotných Jakobových skúseností. Musíme prežiť a dospieť k tomu, k čomu dospeli Abrahám plus Izák plus Jakob, ak sa máme stať Božím ľudom.
Boh povedal Izákovi: „Ja som Boh Abraháma, tvojho otca... som s tebou a požehnám ťa a rozmnožím tvoje semeno pre Abraháma, svojho služobníka“ (Gn 26,24). Jakobovi povedal: „Ja som Hospodin, Boh Abraháma, tvojho otca a Boh Izákov. Zem, na ktorej ležíš, dám tebe a tvojmu semenu“ (28,13). Povedal aj Izraelitom: „A vovediem vás do zeme, vzhľadom na ktorú som prisahajúc pozdvihol svoju ruku, že ju dám Abrahámovi, Izákovi a Jakobovi, aby bola vaším vlastníctvom“ (Ex 6,8). Z toho vidíme, že Izraeliti vstúpili do dedičstva týchto troch mužov - Abraháma, Izáka a Jakoba. Nemali žiadne vlastné dedičstvo, ale vstúpili do dedičstva Abraháma, Izáka a Jakoba. Každý z týchto troch mužov zastáva pred Bohom zvláštne miesto. Ich rozdielne duchovné skúsenosti predstavujú tri rozdielne typy duchovných princípov. Inými slovami, všetci ľudia patriaci Bohu, by v sebe mali mať podstatu Abraháma, podstatu Izáka a podstatu Jakoba. Bez týchto základných čŕt sa nemôžeme stať Božím ľudom. Všetci praví Izraeliti a všetok skutočný Boží ľud musí povedať, že Abrahám, Izák a Jakob sú ich predkovia. Nestačí tvrdiť, že náš predok je Abrahám, lebo to isté môže tvrdiť Izmael a jeho potomkovia. Nestačí ani vyhlasovať, že Abrahám a Izák sú našimi predkami, pretože to isté môže povedať Ezau a jeho potomkovia. Boží ľud musí povedať, že jeho predkovia sú Abrahám, Izák a Jakob. Jakob musí byť medzi nich zahrnutý ak máme mať skutočné oprávnenie. Aby sme mohli mať oprávnenie byť Božím ľudom, títo traja musia existovať pre nás spoločne.
5
Pôvodné meno Abraháma bolo Abram. Neskôr ho Boh zmenil na Abrahám (Gn 17,5). V oboch týchto menách je koreň Abra, čo v pôvodnom jazyku znamená otec. Abrahám bol sám otcom a lekcia, ktorú sa mal naučiť bola v tom, že spoznával Boha ako Otca. Celý svoj život sa učil len túto jednu lekciu – poznávanie Boha ako Otca.
Čo to znamená poznať Boha ako Otca? Znamená to, že všetko je z Boha. Pán Ježiš povedal: „Môj Otec pracuje až dosiaľ, aj ja pracujem“ (J 5,17). Nepovedal „Môj Boh pracuje až dosiaľ,“ ale „Môj Otec pracuje až dosiaľ.“ To, že Boh je Otec, znamená, že je Stvoriteľ, jedinečný Pôvodca. Syn bol poslaný Otcom. „Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Lebo čo robí Otec, to robí podobne aj Syn“ (verš 19). Toto musí byť našou skúsenosťou. Musíme prijať od Boha milosť, aby sme spoznali, že nemôžeme začať vôbec nič. Nie sme toho hodní, aby sme začali - iniciovali čokoľvek. Na začiatku knihy Genesis stojí: „Na počiatku Boh...“ Na začiatku sme neboli my, ale Boh. Boh je Otec a všetko má svoj pôvod v Ňom.
Deň, keď ti Boh ukáže, že je Otec, bude požehnaným dňom. Toho dňa si uvedomíš, že nemôžeš robiť nič a že si úplne bezmocný. Nebudeš musieť sa však vyhýbať tomu či onomu. Miesto toho sa budeme pýtať: „Je toto Boží nápad? Je Boh iniciátorom tohoto?“ To je skúsenosť Abrahámova. Jeho skúsenosť nám ukazuje, že on ani nepomýšľal na to, že sa stane Božím ľudom. Abrahám nič nezačal. Bol to Boh, ktorý ho priviedol z druhého brehu rieky Eufrat (Gn 12,1-5). Boh ho chcel mať a povolal ho odtiaľ. Abrahám na to ani nepomyslel. Haleluja! Boh si ho vyžiadal a Boh urobil všetko potrebné.
Boh je Otec. Abrahám sa neponúkol, že pôjde dobrovoľne do zeme oplývajúcej mliekom a medom. Najprv to vyriekol Boh a Abrahám potom išiel a získal túto zem. Vopred o nej nič nevedel. Keď bol povolaný aby vyšiel, nevedel kam ide (Žd 11,8). Opustil zem svojho otca bez toho, že by bol vedel kam ide. Taký bol Abrahám. Pre neho bol Pôvodcom všetkého Boh – Abrahámova zodpovednosť to nebola. Keď budeme vedieť, že Boh je Otec, nebudeme takí sebaistí a nebudeme vyhlasovať, že môžeme robiť čo sa nám zapáči. Povieme iba: „Keď bude Pán chcieť, urobím to a to. Ak je to vôľa Pánova, urobím to a to.” To neznamená, že by sme mali byť nerozhodní. Znamená to, že skutočne nevieme čo urobiť, a že to budeme vedieť až vtedy, keď Otec zjaví svoju vôľu.
To však nie je všetko. Abrahám nevedel, že splodí syna. Dokonca musel svojho syna prijať od Boha. Abrahám nemohol započať nič. Jeho syn mu bol daný Bohom. Taký bol Abrahám.
Abrahám poznal Boha ako Otca. Taká vedomosť nesúvisí so znalosťou doktríny. Ak človek získa toto poznanie, potom je nútený vyznávať: „Bože, ja nie som zdroj. Ty si zdroj všetkého a Ty si i mojím zdrojom. Bez teba nemôžem mať počiatku.“ Taký bol Abrahám. Pokiaľ nebudeme uvažovať ako Abrahám, nemôžeme byť Božím ľudom. To prvé, čo sa musíme naučiť, je uvedomiť si, že nemôžeme urobiť nič a že všetko závisí od Boha. Boh je Otec – Boh je Pôvodca všetkého.
6
A čomu sa môžeme poučiť pri Izákovi? V epištole Galaťanom 4 čítame, že Izák je zasľúbeným synom (v. 23). V Izákovi vidíme, že všetko pochádza od Otca. Príbeh Abraháma, Izáka a Jakoba v Genesis 11-50 nám ukazuje, že Izák bol obyčajný človek, ktorý sa nevyznačoval nijakými výnimočnými vlastnosťami. Nebol ako Abrahám a nebol ani ako Jakob. Abrahám prišiel spoza druhej strany veľkej rieky. Abrahám bol priekopník. Izák takým nebol. Ale Izák nebol ani ako Jakob, ktorého život bol plný ťažkostí a ktorý si toho veľa vytrpel. Celý Izákov život pozostával z toho, že sa tešil z dedičstva svojho otca. Je pravda, že Izák vykopal niekoľko studní. Ale aj tie studne vykopal najprv jeho otec. „A Izák zase vykopal studne vody, ktoré boli vykopali za dní Abraháma, jeho otca, a ktoré boli zahádzali Filištíni po smrti Abrahámovej a pomenoval ich menami, akými ich bol pomenoval jeho otec“ (Gn 26,18). Čomu sa máme od Izáka poučiť je, že nemáme nič, čo by sme neboli zdedili od Otca. Pavol sa pýta: „A čo máš, čo by si nebol dostal?“ (1K 4,7). Inými slovami, nemáme nič, čo by sme neboli dostali. Všetko, čo máme, pochádza od Otca. Taký je teda Izák.
Mnoho ľudí nemôže zaujať postavenie Abraháma, pretože nie sú schopní prijať postavenie Izáka. Mnoho ľudí sa nedokáže stať Abrahámom, lebo sa nedokážu stať Izákom. Je nemožné mať skúsenosti Abraháma bez skúseností Izáka. Rovnako nie je možné mať skúsenosti Izáka bez skúseností Abraháma. Musíme pochopiť, že Boh je Otec a všetko pochádza od Neho. Musíme pochopiť aj to, že sme synovia a že všetko, čo máme je od Boha. Život Syna, ktorý sme zdedili, pochádza od Neho. V Božích očiach sme len tými, ktorí prijímajú. Spasenie prijímame, víťazstvo prijímame, ospravedlnenie prijímame, posvätenie prijímame, odpustenie prijímame i slobodu prijímame. Zásada prijímania je vlastná Izákovi. Musíme volať Haleluja! Haleluja! Všetko, čo máme je od Boha. Z Božieho slova vidíme, že všetko, čo zasľúbil Abrahámovi, zasľúbil aj Izákovi. Izákovi Boh nepridal. Dal mu to, čo dal jeho otcovi. To je naše spasenie. To je naše oslobodenie.
7
Prejdime teraz k Jakobovi. Mnohí kresťania rozumejú, že Boh je zdrojom všetkého. Sú si vedomí aj toho, že všetko čo majú, dostali. Ale je tu jeden problém - mnohí kresťania neprijímajú. Vieme, že všetko čo máme, prichádza prijímaním a že keď nič nepríjmeme, zostane prázdnota a márnosť. No aj tak neprijímame a I tak sa usilujeme konať sami. Prečo? Nevíťazíme zákonom života, ale sa snažíme víťaziť vlastnou vôľou. Prečo? Jedným z dôvodov je, že ešte stále v nás pôsobí Jakobov princíp. Stále je tu prítomná aktivita tela, stále je prítomná sila duše, stále je prítomný prirodzený život. Podľa učenia síce rozumieme, že Boh je Pôvodcom všetkého, ale v skutočnosti mnohé veci začíname sami. Niektorú doktrínu si pamätáme dva týždne, ale na tretí ju zabúdame. A tak sa usilujeme začať niečo nanovo. Takto sa správame preto, lebo ešte stále je v nás prítomný Jakob. Ak učenie o víťaznom živote alebo učenie o posvätení nám hovorí iba to, že všetko pochádza od Boha a že všetko nadobúdame prijímaním bez toho, aby sme boli poučení, že sa treba vysporiadať s prirodzeným životom, potom učenie o víťaznom živote a učenie o posvätení je neúplné a nepraktické. Ak sa učenie nedotýka duševného života, urobí nás šťastnými iba na pár dní. Potom sa všetko skončí. Musíme vidieť, že Boh je Hlavou všetkého. Musíme chápať, že sme tí, ktorí prijímajú. Zároveň musíme porozumieť tomu, že náš prirodzený život musí byť pod kontrolou. Iba tak pochopíme Synovu dobrotu a spôsob, ako sa podriadiť Otcovi. Či môžeme alebo nemôžeme prijať zasľúbenia Syna, či môžeme nastúpiť Otcovu cestu, alebo nie, závisí od toho, či prijmeme káznenie Duchom Svätým a či dovolíme, aby sa to dotklo aj nášho bežného života. Môžeme to pozorovať na živote Jakoba.
Výnimočnou vlastnosťou Jakobovej prirodzenej povahy bolo jeho chytráctvo. Bol to mimoriadne chytrý človek. Bol schopný oklamať kohokoľvek. Podviedol svojho brata, otca i strýka. Bol schopný vymyslieť čokoľvek, urobiť čokoľvek a čokoľvek i dosiahnuť. Nebol ako jeho otec, ktorý bol iba synom. Prišiel k svojmu strýkovi s prázdnymi rukami a odchádzal od neho bohatý. Taký bol Jakob.
Čomu sa môžeme poučiť pri Jakobovi? Abrahám nám hovorí niečo o Otcovi, Izák o Synovi a Jakob o Svätom Duchu. To neznamená, že Jakob predstavuje Svätého Ducha, ale že jeho skúsenosti predstavujú prácu Svätého Ducha. Jakobov príbeh je predobrazom vychovávania Duchom Svätým. Vidíme ľstivého človeka, plného záludností a klamstiev. Môžme však súčasne vidieť človeka, ktorého krok za krokom vychováva Svätý Duch. Držal svojho staršieho brata za pätu, no predsa skončil ako jeho mladší brat. Vytlačil brata vďaka mise šošovice a uchvátil si požehnanie, ale bol to on, nie jeho brat, kto musel utiecť z domova. Dostal od otca požehnanie, ale on, nie jeho brat sa stal tulákom. Keď býval u strýka a chcel si vziať Rachel, Lában mu dal najprv Leu, nie Ráchel. Po dvadsať rokov ho bila páľava dňa a mráz noci (Gn 31,40). Bol to skutočne tvrdý a lopotný život. Všetky tieto skúsenosti boli disciplínou Ducha Svätého. Boli to skúšky, ktorými musel prejsť chytrák Jakob. Tí, čo vedia špekulovať a majú v tom dobrú prax, pocítia na sebe Božiu ruku. Náš prirodzený spôsob žitia musí byť potlačený. Jakobov príbeh je obrazom vychovávania Duchom Svätým.
Niektorí bratia a sestry sú výnimočne chytrí, nápadití všetko si vedia zrátať a vždy sa vedia vynájsť. Musíme však mať na pamäti, že chodíme nie v telesnej múdrosti, ale v Božej milosti (2K 1,12). Jakob zakúšal nepretržité disciplinovanie Duchom Svätým. Preto jeho chytrosť nebola nikdy schopná presadiť svoje zámery. Onej noci v Penuel sa Jakob naučil dôležitú vec; bola to vlastne najlepšia noc jeho života. Myslel si, že si poradí s kýmkoľvek vrátane samého Boha. Ale keď sa ocitol Bohu tvárou v tvár, Boh sa dotkol jeho bedrového kĺbu a tým ho zmrzačil (Gn 32,26). Šľachy bederného kĺbu sú najsilnejšie na celom tele. To, že sa Boh dotkol Jakobovho bedrového kĺbu, znamenalo, že sa dotkol najsilnejšej časti jeho prirodzeného života. Od toho dňa bol ochromený! Predtým, ako bol ochromený, bol Jakobom. Po ochromení, začal žiť Izrael (verš 28)! Od toho dňa už nebol tým, ktorý vytláča iných, ale tým, kto je sám vytláčaný. Predtým podviedol svojho otca. Po tom dni bol však podvedený svojimi synmi (37,28-35). Chytrácky Jakob by sa predtým nikdy nebol dal napáliť podvodom svojich synov, lebo on sám bol takým istým podvodníkom a tak by nikdy nebol veril druhým. Čím viac človek podvádza, tým menej verí druhým, pretože posudzuje iných podľa vlastného srdca. Ale teraz bolo všetko iné. Neskorší Jakob sa líšil od niekdajšieho Jakoba. Už neveril vo svoju vlastnú chytrosť. Preto ho mohli podviesť jeho vlastní synovia. Prelial veľa sĺz a jeho prirodzená chytrácka povaha prešla skúšaním a nakoniec bola Bohom odstránená. Toto je ten druh skúseností prostredníctvom ktorých sa stávame Božím ľudom. Jedného dňa Boh si na teba posvieti a ukáže ti, aký si zlý a podvodnícky. Keď ti Boh ukáže aký si, nebudeš schopný ani hlavu zdvihnúť. Božie svetlo ti ukáže, že je koniec a prinúti ťa, aby si priznal, že si skončil. Priznáš, že si už netrúfaš neslúžiť Bohu a že ani nie si schopný Mu viac slúžiť! Od tej chvíle už prestaneš dôverovať sám sebe. To je vychovávanie Svätým Duchom.
8
Tak si to teda zhrňme. Abrahám nám ukazuje, že všetko je z Boha. Zo seba nemôžeme konať nič. Izák nám ukazuje, že všetko pochádza od Boha a našou úlohou je prijímať. Ale ak iba prijímame, a nepodliehame kázneniu Svätého Ducha, niečo nie je vporiadku. To nám ukazuje Jakob. Jedného dňa príde Pán, dotkne sa nás a ochromí kĺb nášho bedra, aby sa zapodieval našou prirodzenosťou. Potom sa staneme pokornými a budeme Ho nasledovať s bázňou a trasením. Už nebudeme bezstarostní a nebudeme robiť unáhlené plány. Ako ľahko plánujeme a ako ľahko konáme bez modlitby. Ako ľahko sa v nás vyvinie sebadôvera bez Boha. Boh sa musí našej prirodzenej podstaty dotknúť drastickým spôsobom. Musí ju rozlámať a ukázať nám, že na vlastnú päsť nemôžeme nič. Od toho dňa budeme krívať. Byť chromý neznamená, že človek nemôže chodiť, ale značí to, že vždy keď kráčame, sme si vedomí svojej slabosti a ochromenia. To je spoločným znakom všetkých, čo poznajú Boha. Kým Boh privedie človeka k tomuto poznaniu, nemá ešte skúsenosť Peniel. Všetci, ktorí sú ešte vynaliezaví, sebavedomí a dôverujú svojim schopnostiam, nezakúsili ešte káznenie Duchom Svätým.
Kiežby Boh otvoril naše oči, aby sme videli vzťah medzi týmito tromi druhmi skúseností. Každá z nich je osobitá, a predsa všetky tri vzájomne súvisia a doplňujú sa vo svojom výsledku. Nemôžeme mať iba jednu alebo dve. Všetky tri nám musia byť jasné skôr než budeme môcť postúpiť na Božej ceste.
© 1997 Living Stream Ministry
Prvé vydamie -- september 1997