| Cena knihy: €8,00
Hmotnosť: 0.8 kg
|
 |
POSOLSTVO PÄŤDESIATE ŠIESTE
ŽIVOT V SPOLOČENSTVE S BOHOM NARODENIE A RAST IZÁKA
Doteraz sme obsiahli takmer desať kapitol knihy Genezis, ktoré sa týkajú Abrahámovej skúsenosti s Bohom. Poznali sme v nich, že Abrahám, Boží povolaný, dospel k mnohým zastaveniam a prešiel mnohými štádiami. Teraz, v 21. kapitole, dochádza Abrahám k nádhernému a úžasnému bodu – k narodeniu Izáka.
7) Narodenie a rast Izáka
Cieľom Abrahámovho povolania bolo, aby splodil potomka. Otázka potomstva sa po prvýkrát objavila vo verši 12:7 a je mnohokrát pripomínaná v nasledujúcich kapitolách. V tejto veci sa Boh Abraháma dotýkal takmer v každej kapitole. Prečo bolo také ťažké, aby mal Abrahám potomka? Bol povolaný vo veku sedemdesiatich piatich rokov, ale o dvadsaťpäť rokov neskôr stále ešte nemal potomka, aj keď ho Boh povolal práve s týmto cieľom. Pretože sa Abrahámovi nedarilo splodiť potomka, spoliehal sa najprv na Elíezera, ale toho Boh odmietol. Potom, podľa návrhu svojej ženy, splodil s Hagar Izmaela. Toho však Boh odmietol tiež, lebo, ako povedal, nechcel potomka z egyptskej otrokyne, ale zo Sáry. Boh akoby Abrahámovi vysvetľoval: „Áno, splodil si potomka, ale z nesprávneho zdroja. Taký zdroj nikdy neschválim. Nemám s ním nič spoločného. Ty možno Izmaela miluješ a záleží ti na ňom, ale ja ho nemilujem.“ Po narodení Izmaela prišiel Boh s požiadavkou, aby sa Abrahám obrezal. Vtedy tiež Boh posilnil a potvrdil Svoje zasľúbenie dané Abrahámovi. Po tom, čo bol Abrahám obrezaný, mal dôverné spoločenstvo s Bohom a zo všetkých ľudí v celých predchádzajúcich dejinách zažil najvyššiu skúsenosť s Bohom.
V období, ktoré je zachytené v 20. kapitole, potomok ešte stále neprišiel. V týchto podmienkach dokonca ani taký velikán viery ako Abrahám skúšku nevydržal. Ako sme videli v minulom posolstve, najskôr ho jeho skúsenosť s Bohom nudila a urobil si voľno. Abrahám sa možno sťažoval: „Bože, stále sľubuješ, že mi dáš potomka. Opracovával si ma kvôli tomu tak, že mi nezostalo nič. Na všetko, čo som robil, si hovoril nie. Už ma to nebaví a chcem nejakú zmenu. Chcem si trochu oddýchnuť.“ Abrahám sa vydal na juh, teda smerom dole. Ako každý, kto si berie po ťažkej práci voľno, hľadal aj Abrahám pohodlie. Vďaka tomu sa znovu dopustil dávnej chyby. Boh ho však zachoval a vytvoril situáciu, v ktorej sa Abrahám navzdory svojmu pádu, okolnostiam a prostrediu musel prihovoriť za Abímelecha a jeho dom. Vôbec nič nebolo Abrahámovi posilou. Pretože však bol velikánom viery, prihovoril sa, nie smelo či s uvoľneným duchom, ale zahanbene. Avšak na svoj zahanbený príhovor dostal odpoveď. Nielenže Abímelechova žena a otrokyňa opäť rodili, ale aj Sáre sa narodil Izák. Na jednu modlitbu príhovoru prišli dve odpovede. Keď prejdeme k 21. kapitole, vidíme, že Abrahám sa vrátil z „dovolenky“ a je opäť v plnom nasadení. V 20. kapitole sa snažil urobiť si voľno a vzdialiť sa od svojho božského povolania, ale nepodarilo sa mu to a Boh ho prinútil k príhovoru. Tento príhovor ho priviedol z „dovolenky“ späť do jeho božského zamestnania. Teraz, v 21. kapitole, je Abrahám späť vo svojom „úrade“.
Genezis 21 má dva oddiely. Prvý oddiel, verše 1-13, podrobne preberá apoštol Pavel v liste Galaťanom 4:22-31, kde vysvetľuje alegóriu tejto časti knihy Genezis. Vďaka tejto Pavlovej alegorizácii môžu hľadajúci kresťania dlhé storočia poznávať pravý zmysel prvého oddielu Genezis 21. Škoda, že Pavel nealegorizoval aj zostávajúcu časť tejto kapitoly a nevyjadril sa aj k nej. Kresťania väčšinou považujú oddiel 21:14-34 len za príbehy, v ktorých Izmael prebýva na púšti a stáva sa lukostrelcom a Abrahám uzatvára s Abímelechom zmluvu o studni v Beér-Šebe, a neuvedomujú si, že táto časť Písma má hlboký duchovný zmysel. Ak však má prvý oddiel Genezis 21 duchovný zmysel, musí mať duchovný zmysel aj druhý oddiel. V tomto posolstve si vysvetlíme zmysel obidvoch oddielov.
a) Narodenie Izáka – zrodenie Krista v nás
V prvom oddiele sledujeme narodenie Izáka (v. 1-7). Izák, ktorého meno znamená „smejko“ alebo „on sa smeje“ (v. 3, 6), sa narodil podľa Božieho zasľúbenia (v. 1) v predpovedanom čase, v čase života
(v. 2; 17:21; 18:10, 14). Pre Abraháma a Sáru bolo narodenie Izáka niečím veľkolepým. Aký duchovný zmysel má narodenie Izáka? Vidíme to dobre vďaka Pavlovej alegórii v liste Galaťanom 4. Tak ako bol Abrahám povolaný Bohom, tak sme dnes aj my Božími povolanými. Keď sme Bohom povolaní, má to svoj cieľ, rovnaký cieľ, ako keď Boh povolal Abraháma – splodiť potomka. Boh nás povolal na to, aby sme splodili Krista. Ak sa zamyslíte nad Abrahámovou skúsenosťou zaznamenanou v kapitolách 11 až 20 a porovnáte ju so svojou vlastnou, budete možno prekvapení, že jeho skúsenosť je rovnaká ako vaša a že jeho život je vlastne vaším životopisom. Náš životopis bol napísaný dávno predtým, ako sme sa narodili. Všetci máme ten istý životopis bez ohľadu na vek či pokolenie. Abrahám bol povolaný splodiť Izáka, my sme boli povolaní splodiť Krista. Neboli sme povolaní, aby sme sa dobre správali. Božím cieľom je, aby sme splodili Krista.
Všetky ťažkosti, na ktoré narážal Abrahám, keď mal splodiť Izáka, spočívali v ňom, nie v Izákovi. Podobne ľahko môže Kristus prichádzať skrze nás a z nás, ale my máme mnoho problémov. Problémom sme vlastne my sami. Jednoducho, my nie sme tí praví na splodenie Krista. Aj keď môžeme produkovať mnoho vecí a činíme tak od vtedy, čo sme boli spasení, je pre nás veľmi ťažké splodiť Krista. Bol som kresťanom už mnoho rokov, a stále som nevedel, ako splodiť Krista. Dokonca som ani nevedel, čo to znamená. Mám obavy, že mnohým z nás ani nenapadlo splodiť Krista. Niektorí sa možno opýtajú: „Vari Kristus ešte nebol splodený? Prečo Ho musíme plodiť znova?“ Áno, Kristus bol splodený, ale každý spasený človek Ho napriek tomu musí splodiť znovu.
Aby sme mohli splodiť Krista, musíme byť obrezaní. Náš prirodzený život a sila a naše ja musí byť usmrtené. Toto usmrtenie otvára cestu pre Él-Šaddai, pre Toho, ktorý je všetko uspokojujúci, aby vstúpil do našej bytosti ako všetko uspokojujúca milosť a aby splodil Krista. To prežil Abrahám. V Genezis 21 dosiahol Abrahám svoj cieľ a narodil sa Izák, ktorý bol splodený z Abraháma. Je potrebné, aby sme Krista, skutočného Izáka, splodili dnes my. Tak ako kresťanský život, aj cirkevný život plodí Krista. Krista musíme plodiť na svojich zhromaždeniach, v každodennom živote, v rodine aj v zamestnaní.
K Izákovmu narodeniu nedošlo z Abrahámovej prirodzenej sily, ani podľa Abrahámovho načasovania. Došlo k nemu z Božej milosti a v Božom čase, v čase života, ktorý stanovil Boh. To bola Abrahámova skúška. Jeho prirodzená sila predbiehala Boha a snažila sa splodiť potomka, ktorého Boh zasľúbil. Čas, ktorý bol Abrahám ochotný venovať čakaniu, bol daný jeho prirodzenou silou. Ale všetko, čo jeho prirodzená sila vyprodukovala, Boh odmietol. Dokiaľ nebola Abrahámova prirodzená sila zlomená a usmrtená, Boh nemohol a nechcel robiť nič pre to, aby skrze Abraháma splodil práve toho potomka, ktorého túžil mať pre naplnenie Svojho zámeru. Boh teda musel čakať. Boh čakal a Abrahám bol skúšaný. Tak je to aj s nami, keď máme splodiť Krista. Naša prirodzená sila vždy núti Boha čakať. Boží spôsob konania a Božie načasovanie sú vždy ťažkou skúškou pre náš prirodzený život. Božia milosť nikdy neurobí nič pre to, aby pomohla nášmu prirodzenému životu splodiť Krista. Boh musí čakať, dokiaľ náš prirodzený život nebude zlomený a usmrtený. Potom, podľa Božieho načasovania, príde Boh ako sila milosti a splodí skrze nás to, čo chce mať. Ak chceme naplniť božský zámer Božieho povolania, musíme prijať toto základné poučenie. Nikdy sa nesnažte naplniť Boží zámer svojou prirodzenou silou a podľa času zodpovedajúcemu vášmu očakávaniu. Boh má Svoj spôsob a svoj čas. Len Božím spôsobom a v Božom čase môžeme splodiť Krista pre naplnenie Božieho zámeru.
b) Rast Izáka – formovanie Krista v nás
Po narodení musí nastať rast. Verš 8 hovorí, že „chlapec rástol a odlúčila ho od pŕs. V ten deň, keď bol Izák odlúčený, Abrahám vystrojil veľkú hostinu.“ Nestačí len splodiť Krista. Kristus, ktorého sme splodili, musí rásť. V posledných rokoch mnohí z nás splodili Krista, ale či tento Kristus vyrástol? Došlo k odstaveniu, odlúčeniu? Izák rástol a bol odstavený od materských pŕs, čo znamená, že už nebol dojčaťom, ale mladým chlapcom. V deň, keď bol odstavený, Abrahám vystrojil veľkú hostinu. Z vlastnej skúsenosti si môžeme uvedomiť, aké je to významné. Ak vidíme v živote cirkvi, že v niektorých bratoch a sestrách vyrástol Kristus, určite sme šťastní a vystrojíme veľkú hostinu, veľmi sa radujeme.
Nebolo ľahké docieliť to, aby sa Izák narodil a aby vyrástol. Podobne nie je ľahké splodiť Krista a dosiahnuť to, aby silnel. V cirkevnom živote musíme splodiť Krista a pomáhať mu rásť. Ďakujem Bohu, že sa medzi nami rodí Kristus, ale váham povedať, že u nás Kristus dostatočne rastie. Je nádherné konštatovať, že určitý mladý brat splodil Krista, ale stále ešte čakáme, kedy na ňom uvidíme, ako v ňom Kristus rastie. Radi by sme videli, ako Kristus v ňom bol odstavený a už nie je bábätkom. Kristus v tom bratovi možno doteraz nie je dospelým mužom, ale my by sme ho chceli vidieť aspoň ako silného chlapca. Kristus musí byť formovaný nielen v nás, ale tiež medzi nami (Ga 4:19). V každodennom živote aj v živote cirkvi musíme vyjadrovať formujúceho sa Krista. Potom môžeme vystrojiť veľkú hostinu a tešiť sa z Božej milosti.
c) Izmaelov výsmech Izákovi
Podľa Genezis 21 ťažkosti nespôsobilo Izákovo narodenie, ale jeho rast. Hagar a jej syna Izmaela Izákovo narodenie príliš neznepokojilo. Keď však Izák odrástol, Izmael ho začal zosmiešňovať (v. 9). V biblickom zmysle to znamená, že Izmael začal Izáka prenasledovať. Boh dokonca pokladal Izmaelovo prenasledovanie Izáka za počiatok štyristoročného prenasledovania Božieho ľudu (15:13; Sk 7:6). Izmaelov výsmech bol závažný, pretože Izák bol Bohom ustanovený potomok a Izmael bol falošný. Falošné sa vždy neznáša s tým, čo je ustanovené. Nás ustanovených nenávidia tí, ktorí sú falošní. Ako hovorí Pavel v liste Galaťanom 4:29: „Ale ako vtedy ten, čo sa podľa tela narodil, prenasledoval narodeného podľa ducha, tak aj teraz.“ Rast Izáka rozdúchal prenasledovanie.
d) Hagar a Izmael zapudení
Sára, ktorá predstavovala milosť, nemohla zosmiešňovanie Izáka trpieť a žiadala: „Zažeň túto dievku i jej syna, lebo syn tejto dievky nesmie dediť s mojím synom Izákom“ (v. 10). Keď som čítal tento verš ako mladík, nesúhlasil som so Sárou a považoval som ju za žiarlivú a nespravodlivú. To ona Abrahámovi navrhla, aby mal syna s Hagar a teraz ho núti, aby Hagar a Izmaela zapudil. Podľa svojho mladíckeho chápania by som zapudil Sáru. Avšak jedného dňa, keď som takto zmýšľal, ma Boh napomenul. Vtedy som sa zastával Hagar a Izmaela a súcitil som s Abrahámom, pretože „Abraháma však táto reč o jeho synovi veľmi zamrzela“ (v. 11). Myslel som si, že Abrahám mal Sáre odpovedať, že je veľmi krutá; on jej však nepovedal nič. Naopak, Boh povedal Abrahámovi: „Nebuď namrzený pre chlapca a pre svoju dievku! Poslúchni Sáru vo všetkom, čo ti povie, lebo tvoje potomstvo sa bude volať po Izákovi“ (v. 12). Nebeský Sudca učinil konečné rozhodnutie tým, že Abrahámovi povedal, aby urobil, čo Sára žiada. Za potomka mal byť považovaný jedine Izák, nie Izmael. V 20. kapitole Abrahám Boha sklamal, ale v 21. kapitole Ho ihneď poslúchol. Verš 14 hovorí, že Abrahám skoro ráno vstal a Hagar s Izmaelom prepustil.
Musíme chápať duchovný zmysel zapudenia Hagar a Izmaela. Od momentu, keď ste boli spasení, sa ako všetci kresťania snažíte konať dobro. Boh vás však opracováva a mnohokrát vás kázni a obrezáva. Ak ste ženatý brat, Boh nepochybne použil vašu ženu ako nôž na obrezanie vášho prirodzeného života. Každá manželka je takýmto ostrým nožom v Božej ruke. Mnohých ženatých kresťanov môžu dôkladne opracovať a vychovávať ich ženy ako nože. Žiadny manžel tomu neunikne. Som rád, keď vidím, ako Boh v miestnych cirkvách používa manželky ako nože na odstránenie prirodzeného života bratov. Týmto spôsobom sa my bratia učíme nenávidieť svoj prirodzený život a všetky dobré veci, ktoré môžeme produkovať sami zo seba.
Síce nenávidíme svoj prirodzený život a všetko, čo produkuje, ale nie je to absolútna nenávisť. Hlboko vo vnútri si ho stále ceníme a hovoríme si: „Ten Izmael, ktorého som splodil, je celkom dobrý. Narodil sa predsa zo mňa.“ Také myslenie vždy oneskoruje narodenie Izáka. Izák sa narodil, až keď Abrahám podstúpil lámanie za lámaním a utrpel porážku za porážkou.
V našom kresťanskom živote sa narodil Kristus, ale my si stále ponechávame svojho Izmaela a váhame vzdať sa svojho dobrého správania. Mnohí z nás sa stále ešte pýšia svojou prirodzenou dobrotou a hovoria: „Nie som taký pyšný ako niektorí bratia a sestry. Ďakujem Bohu, že som sa narodil pokorný.“ Sestry môžu kritizovať iné sestry: „Nikdy by som neohovárala ako tá a tá sestra. To nemám vrodené.“ Dokonca niektorí starší a služobníci Slova sa nezdržia zdôrazňovania svojich prirodzených vlastností. Možno si hovoria: „Brat XY sa tak ľahko rozčúli. Vďaka Bohu, že moja vrodená povaha je oveľa lepšia ako jeho.“ Je možné, že to ani nevyslovíte, ale je to skryté hlboko vo vás.
Keď Kristus, ktorý sa narodil v našom kresťanskom živote, začne rásť, naša prirodzená dobrota Ho začne zosmiešňovať. Potom milosť v našom vnútri prikáže: „Vyžeň zákon! Vyžeň otrokyňu a to, čo si s ňou vytvoril svojou telesnou snahou.“ Urobíte to? Možno navonok, ale v skrytosti sa stále budete držať Hagar a Izmaela, zákona a svojich prirodzených predností a dobroty. Málo kresťanov dokáže povedať ako Sára: „Zapuď tú otrokyňu aj jej syna!“ Málokto povie: „Zapuď zákon, úsilie tela a všetky úspechy svojho úsilia.“ Naopak, na svojich úspechoch lipneme a na svojej prirodzenej dobrote si zakladáme. Skôr alebo neskôr nás však Boh donúti opustiť zákon, úsilie svojho ja a všetko, čo sme vyprodukovali. Bratia a sestry teda začnú prehlasovať: „Od dnes už nebude žiadna Hagar a Izmael. Musia odísť.“ Ako Abrahám ich prepustia len s chlebom a vodou (v. 14). Skôr či neskôr to musíme urobiť všetci. Jedného rána musíme vstať, dať zákonu mech vody a povedať: „Zákon, choď si svojou cestou a zober si so sebou toho, ktorého si mi pomáhal splodiť. Nenechávaj ho u mňa, pretože už ho nechcem. Skôr som Izmaela miloval, ale teraz sa ho vzdávam.“ Zákon a to, čo vzišlo z úsilia tela, je potrebné úplne opustiť.
e) Dve studne – dva zdroje živobytia
V prvom oddiele tejto kapitoly sme mali dve semená, dvoch ľudí a dva životy. Bez druhého oddielu by sme však nepochopili ani zdroj, ani výsledok ich života. V druhom oddiele sú dve studne, jedna pre Izmaela (v. 14-21) a jedna pre Izáka (v. 22-34). Pretože Biblia neplytvá slovami, musí mať tento záznam o dvoch studniach hlboký zmysel a musí byť plný duchovného významu.
(1) Studňa pre Izmaela
(a) Na púšti neďaleko Egypta
Izmaelova studňa, zdroj jeho živobytia, bola na púšti neďaleko Egypta (v. 19-21; 25:12, 18). V Biblii púšť vždy znamená miesto Bohom zavrhnuté. Boh nikdy neprijíma púšť. Dokiaľ sme na púšti, zavrhuje aj nás. Najlepším znázornením je putovanie Izraelitov po púšti. Obrazne púšť znamená našu dušu. Ak žijeme v duši, blúdime púšťou, ktorú Boh zavrhuje. Púšť, kde bola Izmaelova studňa, bola blízko Egypta. Odtiaľ mohol ľahko zablúdiť do Egypta. To znamená, že keď sme vo svojej duši, vo svojej prirodzenej bytosti, putujeme púšťou a môžeme ľahko zblúdiť do sveta.
(b) Činí z Izmaela lukostrelca
Izmaelov zdroj živobytia z neho robí lukostrelca (v. 20). Rozdiel medzi lukostrelcom a niekým, kto sadí stromy je, že tento pestuje život, zatiaľ čo lukostrelec ho zabíja. Lukostrelec je divoký lovec ako Nimrod z veršov 10:8-12, zabijak na púšti. Táto biblická pasáž dokonca používa na popísanie vzdialenosti medzi miestom, kde si Ha-gar sadla a miestom, kde odložila svoje dieťa výraz „asi na dostrel z luku“ (v. 15-16). V tejto pasáži je teda zjavené, že ak zostávame v púšti svojej duše a pijeme vodu zo studne pre Izmaela, zdroja jeho živobytia, staneme sa lukostrelcom, ktorý používa luk na zabíjanie života pre budovanie svojho vlastného kráľovstva, nie tým, kto sadí stromy a pestuje život pre budovanie Božieho kráľovstva.
(c) Vedie ho k spojeniu s Egyptom
Izmaelov zdroj živobytia ho nakoniec priviedol k spojeniu s Egyptom, teda so svetom (v. 21). Keď Hagar hľadala Izmaelovi ženu, vybrala mu ženu z Egypta, zo svojho vlastného zdroja. Ako Egypťanka si priala za nevestu Egypťanku. Tým, že Hagar dala Izmaelovi ženu z Egypta, spečatila jeho spojenie s vecami Egypta. Z toho všetkého poznávame, že existuje studňa, zdroj živobytia, ktorý nás môže učiniť divokým lovcom, zabíjajúcim život, a spojiť nás so svetom.
(2) Studňa pre Izáka
Chvála Pánovi, že je aj iná studňa – studňa pre Izáka (v. 22-34). Mnoho veršov v Biblii hovorí o tejto pozitívnej studni. Žalm 36:9 hovorí: „Hostia sa hojnosťou Tvojho domu a napájaš ich z riavy svojich slastí.“ Pán nám rád dáva piť z potoka svojich slastí. V Jánovi 4:14 Pán Ježiš povedal: „Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu.“ To znamená, že Boh sám bude naším životom. V Jánovi 7:37 a 38 Pán Ježiš tiež hovoril o pití: „Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa. Ako Písmo hovorí: Rieky živej vody potečú z vnútra toho, kto verí vo mňa.“ Ďalej v 1. liste Korinťanom 12:13 apoštol Pavel hovorí, že sme všetci dostali napiť z jedného Ducha, teda z jednej studne. Dokonca aj posledná kapitola Biblie obsahuje výrok o pití: „Duch a nevesta hovoria: Príď! ... Kto žízni, nech príde! Kto chce, nech si naberie zadarmo vodu života!“ (Zj 22:17). Zdrojom nášho živobytia musí byť táto božská studňa.
Aj keď sme splodili Krista a pestujeme Ho, v živote cirkvi si stále musíme uvedomovať, že sú dva zdroje živobytia či dva spôsoby života. Ktorý spôsob života vediete vy – Izmaelov, alebo Izákov? Nestačí samozrejme len hovoriť, že vediete Izákov spôsob života. Musíte skúmať, ktorú vodu denne pijete. Pijete zo studne pre Izmaela? Pokiaľ áno, učiní vás táto studňa Izmaelom a zavedie vás do sveta. Pijete zo studne pre Izáka, zo studne, ktorá označuje božskú studňu, Kristovu studňu, studňu Ducha? Ak pijete z tejto studne, božská voda, ktorá z nej vyteká, dokáže mnoho.
(a) V Beér-Šebe neďaleko zeme Filištíncov
Studňa pre Izáka bola v Beér-Šebe neďaleko zeme Filištíncov (v. 25-32). Táto studňa, na rozdiel od studne pre Izmaela, nie je blízko Egypta, ale blízko hraníc zeme Filištíncov a dobrej zeme Kanaánu. Beér-Šeba bola vo filištínskej zemi a neskôr sa stala najjužnejšou časťou Svätej zeme. Keď Biblia popisuje zemepisnú polohu Svätej zeme, používa dokonca frázu „od Dánu až po Beér-Šebu“ (1Sam 3:20), pretože vzdialenosť od Dánu na severe do Beér-Šeby na juhu zahŕňa celú kanaánsku zem. V Biblii má filištínska zem zvláštny význam. Nie je to zem, ktorá zavrhuje Boha úplne; je to zem, ktorá Boha prijíma, ale s Božími vecami nakladá podľa ľudského rozumu, nie podľa Božej ekonómie. Zoberme si pre znázornenie spôsob, akým Filištínci zaobchádzali s truhlou svedectva (1Sam 6:1-9). Neodmietli ju; prijali ju, ale zaobchádzali s ňou prirodzeným spôsobom podľa svojho rozumu. Podobne v Genezis 20 a 21 vidíme, že Abímelech, kráľ Filištíncov, neodmietol Boha, ale prijal Ho svojím vlastným chytrým spôsobom. Abrahám bral Boha podľa Božej ekonómie; Abímelech Ho bral podľa ľudského rozumu. Taký je význam filištínskej zeme.
(b) Za cenu siedmich oviec – Kristovho plného vykúpenia
Studňa pre Izáka bola vykúpenou studňou (v. 28-30). Túto studňu vykopal Abrahám, ale prišiel o ňu; násilím ju zabrali Abímelechovi služobníci (v. 25). Potom ju Abrahám vykúpil za cenu siedmich oviec. Symbolicky tieto ovce znamenajú plné Kristovo vykúpenie, čo naznačuje, že božská živá voda bola vykúpená, kúpená späť Kristovým plným vykúpením. Zatiaľ čo celé ľudstvo dnes žije zo zdroja, ktorý je bez vykúpenia, my žijeme z vykúpeného zdroja. Živá voda, ktorú dnes pijeme, nie je prirodzená; bola vykúpená za cenu Kristovho plného vykúpenia.
(c) Podľa zmluvy – Novej zmluvy
Studňa pre Izáka tiež vyžadovala zmluvu (v. 31-32). Zmluva je tu semenom Novej zmluvy. Naša živá voda je dnes nielen vykúpenou vodou, ale tiež zmluvnou vodou. Izmael pil z neošetrenej vody, z vody, ktorá bola bez vykúpenia a bez zmluvy. Ale všetka voda, ktorú pil Izák, bola vykúpená voda, voda zmluvy. Pretože sme poznali Krista, je tiež zdrojom nášho života vykúpená a zmluvná voda.
(d) Na sadenie
V Beér-Šebe Abrahám zasadil tamarišku (v. 33). Tamariška, strom podobný vŕbe, má veľmi jemné lístky, často rastie pri vode a pôsobí dojmom, že kypí bohatstvom života. To, že Abrahám po uzavretí zmluvy o studni v Beér-Šebe zasadil tamarišku, naznačuje, že voda, ktorú pil, hojne prúdila. Pán Ježiš povedal, že rieky živej vody poplynú z vnútra toho, kto v Neho verí.
Cirkevný život nájdete pri studni v Beér-Šebe. Ak budete piť z tejto studne a žiť pri nej, budete ako tamariška kypiaca bohatstvom života. Keď k vám prídu ľudia, nikdy nebudú mať pocit suchoty, ale budú osviežení vodou života. Beér-Šeba, čo znamená „studňa prísahy“, je miestom, kde by sa mala nachádzať cirkev. Cirkev by mala byť pri studni prísahy a zmluvy a mala by tiež byť plná tamarišiek. Musíme byť tamariškami kypiacimi životom. Ak sa pozriete na konáre tamarišky, zapôsobia na vás dojmom prekypujúceho bohatstva života. Chvála Pánovi, že v miestnych cirkvách máme živé tamarišky.
Tu, v Beér-Šebe, sa sadí a pestuje, ale Izmael bol na púšti, v divočine. Mnohé kresťanské skupiny sú dnes ako púšť. Činia z ľudí divochov. Avšak správny cirkevný život ľudí pestuje. Boli ste pestovaní? Ak ste boli pestovaní, nemôžete už byť divokí.
V tomto oddiele Biblie sa jasne hovorí, že existujú dva zdroje živobytia. Jedným je prirodzený zdroj na púšti v našej duši, zatiaľ čo druhým je vykúpený zdroj v záhrade nášho ducha. V Beér-Šebe viedol Abrahám spor o studňu, ktorú mu násilím zobrali. Aj my musíme bojovať o studňu, ktorá nám bola tak násilne odňatá. Aj my musíme bojovať o božskú studňu, aby sme ju mohli používať pre kresťanský aj pre cirkevný život.
(e) So vzývaním mena Hospodina, Boha silného, večného
Verš 33, ktorý hovorí, že Abrahám zasadil v Beér-Šebe tamarišku, tiež hovorí, že tam „vzýval... meno Hospodina, večného Boha“. Tu nachádzame ďalší zvláštny titul Boha – Hospodin, Él ólám. V 17. kapitole sme poznali titul Él-Šaddai, všetko uspokojujúci, Mocný. Tu je Él ólám. Hebrejské slovo „ólám“ znamená „večnosť“, „večný“. Základ tohto hebrejského slova však znamená „skryť“, „schovať“, „zahaliť pred zrakom“. Všetko, čo je zahalené, je automaticky tajné. Abrahám nakoniec zažil Boha ako večného, tajného a tajomného. Nemôžeme Ho vidieť ani sa Ho dotknúť, a napriek tomu je taký skutočný. Jeho existencia je večná, lebo nemá ani počiatok, ani koniec. Je to večný Boh (Ž 90:2; Iz 40:28).
Tu nachádzame nové semeno, ktoré sa rozvíja v Novom zákone. Boh, akého zažil Abrahám v 21. kapitole, je rovnaký ako ten, ktorý je zjavený v Jánovi 1:1, 4: „Na počiatku bolo Slovo... a Boh bol to Slovo... v Ňom bol život.“ Tento život je práve Él ólám. Tajomný Boh vo večnosti je naším večným životom. Večný život je božská Osoba, skrytá, zahalená, schovaná, tajná, tajomná, a pritom taká skutočná, večne existujúca a večne živá, bez počiatku a bez konca. Titul Él ólám znamená „večný život“. Tu sa Boh Abrahámovi neukázal, ale Abrahám Ho zažil ako večne živého, tajného, tajomného Boha, ktorý je večným životom. Inými slovami, v Genezis 21 Abrahám zažil Boha ako večný život. Pri tamariške v Beér-Šebe mohol Abrahám celému vesmíru dosvedčiť, že zažil skrytého, večne živého Boha ako svoj tajomný život. V Beér-Šebe vzýval Hospodinovo meno Él ólám. V 12. kapitole vzýval len Hospodinovo meno, ale nezažil Ho ako Boha, ktorý je tajomný, večne živý. Avšak tu, v 21. kapitole, po toľkých skúsenostiach, s Izákom v Beér-Šebe pod tamariškou zakúšal večne živého, tajomného Boha ako svoj vnútorný život a volal: „Hospodine, Él ólám!“ Aj keď nikto tohto tajomného Boha nevidel, pre Abraháma bol v jeho skúsenostiach skutočný. Ten, ktorého máme v sebe dnes, je práve Él ólám, skrytý, tajný, schovaný, tajomný, večne živý Boh. Je naším životom. Aj my môžeme prežiť to isté potešenie ako Abrahám, keď jednoducho zvoláme: „Pane Ježišu!“
V priebehu svojho pobytu v Beér-Šebe Abrahám určite vykonal mnoho vecí. Tu nás však Písmo informuje len o jednej udalosti – že Abrahám v Beér-Šebe zasadil tamarišku a vzýval meno Hospodina, Él ólám. Z tejto stručnej výpovede môžeme vyrozumieť dve veci. Po prvé, že zasadenie tamarišky muselo byť veľmi významné; a po druhé, že zasadenie tamarišky súvisí so vzývaním Hospodinovho mena Él ólám. Ako sme už zdôraznili, Genezis 1 a 2 nie sú len záznamom o Božom stvorení, ale záznamom života, ktorého stred tvorí strom života. Podobne tento oddiel Božieho slova nie je len záznamom Abrahámovho príbehu. Je tiež záznamom života, ktorý ukazuje, z akého zdroja Abrahám žil. Žil z toho, že vzýval Hospodina, Él ólám, tým, že prežíval skrytého Boha ako svoj život. Povedané slovami Nového zákona, prežíval večný život, prekypujúci všetkým bohatstvom ako tamariška, ktorý vyjadruje bohatstvo studne, z ktorej žije. Tak ako je strom života ústredným motívom v 1. a 2. kapitole, tak je tamariška stredom tohto oddielu. Môžeme povedať, že tamariška je strom života, ktorý prežívame. Je vyjadrením stromu života. Náš kresťanský život aj správny cirkevný život sú tamariškou, sú vyjadrením stromu života, z ktorého žijeme. To je spojené so vzývaním Pána, ktorý je naším večným životom, naším Hospodinom, Él ólám.
(f) Činí Izáka zápalnou obeťou
Tento zdroj živej vody činí Izáka zápalnou obeťou (22:2, 9). Zdroj, z ktorého pil Izmael, ho učinil lukostrelcom, čiže tým, ktorý žil naplano, pre seba. Ale Izákov zdroj živobytia ho učinil zápalnou obeťou, tým, ktorý bol obetovaný Bohu pre Jeho uspokojenie.
(g) Vedie k obetovaniu Bohu na hore Mórija
Tento zdroj žitia viedol Izáka hore na horu Mórija, nie dole do Egypta (22:2). Izmaelov zdroj živobytia vedie ľudí dole, ale Izákov zdroj vedie ľudí hore na horu Mórija, kde bol neskôr postavený Jeruzalem. To, že Boží ľud vystupoval na horu Mórija, ho udržovalo v oddelenosti od Filištíncov. Aj my musíme ísť hore z Beér-Šeby do Jeruzalema a žiť životom cirkvi nielen v Beér-Šebe, ale aj v Jeruzaleme. Nakoniec nás všetkých tento pravý zdroj života učiní Izákmi a povedie nás do Nového Jeruzalema.
Tu máme ďalšie semeno božského zjavenia. Izmael žil na púšti a pridal sa k Egyptu, ale Izák žil na vysadenom mieste a bol vedený na horu Mórija. Hora Mórija sa nakoniec stala horou Sion, kde bol postavený Boží chrám (2Krn 3:1), a tak sa stala stredom dobrej zeme, ktorú dal Boh Abrahámovi a jeho potomkom. Abrahámovi potomkovia sa vydali cestou Izmaela a zostúpili do Egypta, ale Boh ich z tejto zeme vyslobodil, pretože Jeho úmyslom bolo priviesť ich do dobrej kanaánskej zeme. Pre svoju neveru však blúdili púšťou, kde žil aj Izmael. Nakoniec Boh Svoje deti do dobrej zeme doviedol a vybral Jeruzalem na hore Mórija za jedinečný stred, za miesto, kde Ho majú uctievať. Preto chodili všetci Izraeliti trikrát ročne práve na horu Mórija, kam bol privedený aj Izák. Privedenie Izáka na horu Mórija bolo semenom výstupu všetkých Izraelitov na horu Sion.
Z Abraháma vzišli dva typy ľudí. Jeden je predstavovaný Izmaelom, ktorý žil na púšti a ktorý sa spojil s Egyptom; druhý je predstavovaný Izákom, ktorý žil v Beér-Šebe a ktorý bol privedený na horu Mórija. Aj dnes sú dva druhy kresťanov. Jedni sú ako Izmael
– žijú pre seba v púšti svojej duše a v spojení so svetom. Druhí sú ako Izák – žijú pre Boha vo svojom duchu a v cirkvi a sú vedení na Sion. Dokonca aj my, skutoční kresťania, môžeme byť ako Izmael, žiť v sebe a pre seba a byť spokojní so svetom, pokiaľ nežijeme ako Izák vo svojom duchu a v cirkvi, aby sme dosiahli Boží cieľ.